Preplávam moria

Emma stála uprostred hlbín v oceánoch hľadajúc púšte svojej duše.
Silná v slabosti. Slabá v drzosti. Jemná, krehká, zraniteľná, odvážna?
Emma písala o láske. Bez lásky.
O tom, ako to má byť a nie je. A možno bude.
Panna píšuca o prostitútkach, či sexuálne poranená píšuca o panenstve?

Emma, autentická, či vlastne len drzá a bez taktu.
S úsmevom na tvári a absolútne poranenou dušou písala Emma o Svetle do tmy. Veľa svetle do tmy.

Naučila sa podávať ruky i keď sama žiadne nemala. Naučila sa dávať odpovede, i keď sama pred sebou mala len nezodpovedané otázky.
A tak Emma preplávala moria v sypkej púšti.
Zasvietila svetlom v ponurej izbe, i keď sa sama motala často len bez lampy.
Spievala nežne. Bez hlasiviek i spevu.
Videla lásku. Opísala ju. A to bolo celé.

Počkať, chcete od Emmy aj hlboký záver? Či len výsmech?
Niečo silné a autentické? Dobre teda.

Emma bola živým dôkazom Božej moci.
Kto iný by dal silu nemilovanému dievčaťu písať tak veľa. O láske.
Bez lásky.