Ako Stela spoznala snehové vločky
Stela stála na úpatí skál a pozerala do slnka.
Bolo jej chladno na rúčky, ale vedela, že niektoré procesy si vyžadujú náročné sebazapretie.
Tam na úpatí skál vtedy začali z neba padať kúsky snehu.
Stele síce padali do dlaní, ale nikdy sa v nich neudržali na dlho.
Slnko bolo príliš hrejivé a zima málo ľadová.
A tak sa snehové vločky rozpadli ešte skôr, ako si Stela stihla uvedomiť, že ide o snehové vločky.
Po čase krajina zamrzla. Sneh bola krutý, nemilosrdný, páliaci až na kosti.
Stela chcela utiecť k slniečku, ale zrazu jej padla na rúčku akási dokonalá biela častica.
A keďže zima bola nemilosrdná, snehová častica zostala verná svojmu dokonalene symetrickému tvaru.
Vtedy Stela spoznala prvý krát snehovú vločku.
Uvidela dokonalý proces, ktorý mohol vzniknúť len tým, že ju bolelo, že čaká v mraze.
I priateľstvá sa upevňújú mrazom. Nie slnkom.
A vznešené veci prichádzajú v krutej zime. Nie v pálivom slnečnom svite.
Človek musí veľa krát stáť v krutej zime aby spoznal skutočnú pravdu a okúsil vznešenú krásu.
Stela sa usmiala do slniečka a zašepkala:
Ďakujem Ti.
Ďakujem, že si sa skrylo a dovolilo mi takmer umrznúť.
Len tak som mohla spoznať skutočne úprimný sneh.
