Dotknúť sa Boha
V mojom živote sa stalo mnoho vecí.
Od čias, keď som sa ako malá rada skrývala vo vysokej tráve, sa toho udialo celkom dosť...
Ako dievčatko som rada skákala s kamarátkami do sena a potom som vždy tajne dúfala, nech nemám vo vlasoch žiadne chrobáky...
Ako 7 ročná som pocítila, čo to znamená, keď vám 8 ročný chlapec na kolotočovej zemeguli vyzná lásku. I keď ja som sa opýtala- prečo ma stále otravuje. Jeho odpoveď bola- Lebo ťa lúuubim.
Alebo spomienka- keď som raz dostala od tety ružové šaty s našitými ružičkami. Vtedy som sa cítila ako skutočná malá šípková Ruženka :)
A potom sa udiali aj iné veci.
Ako malé dieťa sa modlíte, nech váš opitý otec už nebije vašu matku.
Alebo utekáte z domu, aby ste nevnímali šikanu...
Alebo sa modlíte, nech už starká konečne odomkne tie dvere, v ktorých vás zámerne zamkla v mraze na balkóne...
Alebo vás v 14tich sexuálne obťažuje kamoškin opitý otec.
Utekáte z jedného miesta na druhé s prosbou- nech to nasledujúce miesto je menej zlé.
Skrývate sa v aute maminho brata- lebo je to jediné miesto- kde máte svoj domov.
A formujete sa tak.
Každým novým útekom veríte- že jediný sposob ako byť šťastný- je znova utiecť.
A tak len utekáte a utekáte...
Nechcem písať o bolesti. Bolo jej veľa.
Chcem ale písať o tom, kto tam so mnou bol.
Mnoho ľudí verí v Boha- ale nevníma Jeho prítomnosť.
Ja som ju vnímala.
Vnímala som, že Boh je vedľa mňa, keď sa moje ruky dotýkali sedmokrások vo vysokej tráve.
Cítila som Jeho lásku, keď som čakala, kedy ma starká konečne odomkne.
Vnímala som Jeho dotyk pri každom bezcieľnom blúdení sychravou zimou- len aby som nemusela ísť domov...
To, čo chcem týmto článkom povedať je:
Ak bolesť formovala náš charakter, jedine láska Boha je to, čo ho dokáže zoceliť.
Boh mi dal výsadu. Výsadu tak veľkú, až som ju prijala za samozrejmosť.
Dal mi pocítiť, že je pri mne. Pocítiť nehu a lásku.
Veľa krát som sa pýtala zaslepená- prečo nemám človeka, o ktorého by som sa mohla oprieť a nájsť u neho bezpečie.....
Pričom Božia láska bola vždy so mnou.
Mala som všetko, čo som potrebovala.
Dotyk Boha.
Keď prijmeme veci tak, ako sú- a dovolíme, aby ich Boh presvetlil - možeme povedať- Vďaka Ti Bože, za svoj život.
