Ako Tia hrala na zvonkohre
Tia stála v izbe plnej ticha.
Zo stien vyrastali malé kovové plátky, no nikto nevedel prečo.
Tia vedela, že túži po hudbe, no klavír, ani husle nikde nenašla.
Tia zosmutnela.
Pozerala z okna a túžila, aby niekto do jej izby priniesol aspoň flautu.
A v izbe boli len malé drevené paličky a akési dlhé kovové plátky.
Nikto nevedel prečo sú vlastne tam a nikto tiež nevedel, odkiaľ sa vlastne vzali.
Každý človek, vrátane Tie, hľadal svoje flauty a harmoniky a žiaden z nás nezbadal zvonkohry, ktoré máme pred očami.
Otázky sú občas len vazením, ktoré obklopilo ticho.
A mnoho ľudí rozpozná len kovové plátky, namiesto citlivej zvonkohry.
Až raz Tia vzala paličku a udrela do kovového plátku a ten sa rozoznel hudbou.
Po chvíli sa rozoznel ďalší a kovové plátky sa zmenili na hudbu, ktorá hrala do ticha.
Vtedy Tia spoznala, že za kovovými plátkami a drevenými paličkami treba hľadať najma zvonkohru.
Tiež si uvedomila, že za posudzovaním a hodnotením treba vidieť nadhľad.
Za nenávisťou treba vidieť bolesť a za klamstvami často len nedostatok odvahy žiť v pravde.
Drevené paličky a kovové plátky vás obča naučia veľa.
Niektorých dokonca hrať na zvonkohre.
