Už ako dieťa som nemala rada, keď som musela zaspávať po tme.
Mala som rada zapnutú malú lampu, ktorá mi pomohla zaspať.
I teraz nemám rada tmu. Nedokážem pri nej zaspať a bojím sa jej.
Chcela by som žiť vo svete, kde možte mať svetlo zapnuté celú noc a nikomu to nebude vadiť.
Alebo vo svete, kde tma prestane existovať.
Vo svete, kde sa ublíženia v ľudskej duši zmenia na kvety čistého charakteru.
Nie na zatrpknutosť.
Vo svete, kde zranenia nedefinujú vašu osobnosť,
ale kde ju premenia na čosi hlbšie.
Vo svete, kde si odpúšťame. Z lásky, nie zo sebectva.
Vo svete kde svetlo vyhralo nad tmou a nie tma nad svetlom.
A tak svetlo chodí v tmách. A tmy ho neprijali.
