O porceláne - part 2
Stojíte na stole a v rukách držíte porcelán.
A potom ho hodíte o zem.
"Prepáč." Poviete po chvíli rozbitému porcelánu.
Vezmete jeho úlomky a opäť ho hodíte o zem.
"Mrzí ma to." Zareagujete v zápätí.
Pozbierate roztrieštené kúsky, vyhodíte ich do vzduchu a potom na ne skočíte.
"Vážne ma to mrzí." Poviete po chvíli s úsmevom zbierajúc úlomky zo zeme.
Potom vezmete lepidlo a zlepíte váš porcelán.
Nikto na to nepríde.
O niekoľko rokov vytiahne malé dievčatko šálku z poličky.
Nežne ju vezme do rúk, keď tu zrazu
šálka sa roztriešti na milióny kúskov.
Zamlčať poranenú dušu, je ako kresať si do duše olovo.
Pomaly, postupne vás zabije.
Rany na duši, ktoré neprešli uzdravujúcou Láskou, môže raz zničiť i ten najjemnejší dotyk.
Čo vám kvitne v duši?
Ruže, či olovo?
A Boh tu je a čaká.
