Júlia a Teressa
Teressa stála nad otvoreným oknom a pozerala dole.
V hlave jej behal determinizmus, slobodná vôľa, jej zviazanosť, pýcha, predsudky, nedostatok pochopenia, nedostatok ľudskosti.
Egoizmus, falošnosť, hlad, nenávisť, zverstvá, agresivita.
Júlia zase sedela pred televíziou a jedla zmrzlinu. Práve pozerala video, ako zomrelo niekoľko imigrantov v nákladiaku.
"Aspoň nám nezaberú priestor." Pomyslela si a dala si ďalší hlt z malinovej zmrzliny.
Júlia opovrhovala ľuďmi ako je Teressa.
Tereza sa jej zdala prehnane úzkostná.
Júlia bola hrdá na seba. Na svoje výkony a svoje prvenstvá.
Mala svoju malinovú zmrlinu a svoj program v televízii.
Vedela vždy najlepšie ako sa veci majú.
Mala na to jednoducho cit.
Júlia a Teressa sú vymyslené.
A prehnané.
Asi.
Ernest Hemingway v knihe Komu zvonia do hrobu spomenul:
"Žiaden človek nie je ostrovom samým pre seba.
Smrťou každého človeka je ma menej.
Pretože som súčasťou ľudstva.
A preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu.
Zvonia Tebe."
A niekedy už ani nezvonia.
A ak hej, koho to vlastne zaujíma?
Veď nezvonia mne.
