Ako sme vlastne šťastní
Pred pár dňami som cestovala vlakom a sedeli vedľa mňa dve babky.
Najprv nadávali na spoločnosť a rozne etnické skupiny.
Potom mi ale jedna z týchto babiek povedala, že kedysi mala úraz na chrbtici a ochrnula na obe nohy.
Stratila prácu a musela ísť na liečenie.
Pri pohľade na ňu bolo tomu ťažké veriť, lebo pôsobila naozaj čiperne. Dokonca spomínala, ako naháňala chlapca, ktorý jej ukradol peňaženku a aj ho dobehla a že mu pár krát aj "fľasla".
Každopádne mi povedala- že ten úraz bol veľké požehnanie od Boha.
Stratila prácu, kde sa všetci ohovárili a neznášali jeden druhého. A na rehabilitácii bola s pacientmi, ktorých spoločná bolesť ich tak zblížila, že sa stretávali aj potom.
Hovorila mi, že keď sa prvý krát postavila na nohy- ľudia tam jej zatlieskali. Spomínala, že je zvláštne, keď tlieskajú 50 ročnému človeku, ktorý urobí prvý krok.
Tak sa jej páčil ten potlesk, že keď mal znova niekto urobiť "prvý krok" , zvolala všetkých okolo, aby tiež tak nadšene zatlieskali.
Ďalší deň som u zubárky stretla pacienta, ktorý tam bol s doprovodom. Pani sa sťažovala, že dochádzajú 20km na vyšetrenie, on je slepý a mentálne postihnutý.
Ťažký osud.
Každopádne dospela som k poznaniu, že vačsína ľudí je šťastná.
Teda mala by byť.
Nie som imigrant, ktorý uteká zo svojej krajiny do prostredia, kde ho vačšina spoločnosti nechce.
Mám zdravý zrak.
Mám Boha.
Mám pitnú vodu.
Nežijem vo vojne.
Mnoho ľudí nepozná skutočný význam bolesti. A tak si vytvára neopodstatnenú nenávisť a nešťastie aj tam, kde nie je.
Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.
