Skutok sa nestal
Pamatám si na príbeh jednej ženy, ktorú zbili istí mladí muži. Čin mal národnostne neznášanlivý charakter.
A pamatám si aj, ako náš minister spravodlivosti povedal:
Keďže neexistujú žiadne doložené dôkazy- skutok sa nestal.
Tá žena pritom mala taký charakter poranení, že si ich nemohla spôsobiť sama.
Bola uznaná za klamárku.
Po pár rokoch ponižovania a výsmechu podala odvolanie na najvyšší súd do Haagu.
Uznali, že v práve bola ona.
Pred niekoľkými rokmi o mne jeden chlapec vyhlásil: si to najúžasnejšie a najlepšie dievča, aké poznám.
Potom som ho odmietla, prerušili sme kontakt a teraz som len zo zvedavosti chcela vedieť ako sa má.
Bol silne odťažitý. Má priateľku, bude sa ženiť.
Iný chlapec mi povedal, že je pravdepodobné, že by sa do mňa zaľúbil, keby sa stretávame.
Teraz sa tvári, že ma nepozná.
Takto funguje "láska"?
Prečo otvárame svoje srdcia, keď nevieme aký výsledok nadobudneme?
Prečo kričíme, že milujeme, keď nakoniec vyhlásime, že nič z toho sa nestalo?
Ak Boh počíta každé naše slovo- mali by sme sa asi radšej modliť o nemé ústa.
Vidíme modriny na tvári a s pokojným vyrovnaným hlasom povieme: skutok sa nestal.
A viete čo je paradoxné?
Netúžim povedať, že skutok sa nestal.
Túžim v to už ale uveriť.
