running
Boh vie, že dážď je potrebný pre kvety.
To len nás občas štve, keď musíme chodiť pod dáždnikom.
Boh vie, čo je pre nás dobré a čo deštruktívne.
Len my si občas myslíme, že to vieme lepšie.
A tak nás občas Boh musí zastaviť.
My jednoducho chceme ísť vlakom, ale Boh si myslí, že plavba loďou je vhodnejšia.
A tak na poslednú chvíľu zháňate svoje kľúče od bytu, vezmete si peňaženku a utekáte na vlak.
Celú cestu sa modlíte, aby ste stihli.
Začne pršať, vy zmoknete a nedá sa Vám dostatočne rýchlo utekať.
Napriek tomu utekáte.
Bežíte na svoj vlak, pričom ani sami neviete, či ide vôbec o správny vlak.
Len jednoducho si myslíte, že je najlepší.
Vtom sa pred Vás postaví mnoho ľudí, ktorí Vám zatarasia cestu.
Ale i tak sa Vám ich podarí s ľahkosťou obísť.
A bežíte ďalej, vnútorne presvedčený, že ten vlak je pre Vás.
Utekáte a na križovatke je červená.
Ale vy- presvedčený v svoj cieľ- porušíte všetky pravidlá a prebehnete i tak.
A už ste na stanici. Váš vlak vyzerá nádherne. Presne ako vo vašich skrytých predstavách.
Celý život ste túžili do neho nastúpiť.
Sprievodca Vás uvidí a vy veríte, že všetko už bude v poriadku.
A zakričíte: Počkajte!
On vám venuje dlhý pohľad, usmeje sa na Vás a pár metrov pred dverami do vášho vlaku zapíska na odchod.
A vy?
Bez dáždnika uprostred búrky sledujete ako váš vlak tesne pred Vami odišiel.
Typické.
A o pár sekúnd do neho narazí iný vlak.
"Keď nemáme ísť, kam práve chceme- vezme nám Boh topánky, kľúče, zmeškáme spoj.
Až pôjdeme tam, kam máme, dostaneme od Boha krídla, múdrosť a lásku."
