O kresťanskom pozlátku

Mám známych kresťanov na Camp festoch, kresťanských táboroch, kresťanov spievajúcich v zboroch.

„Aleluja, Boh nás milujeee.“

 

Mám kresťanské kamarátky = zlatokopky.

„A Boh je úžasný. Prečo je tak oblečená? Vie vôbec  ako tým zvádza na hriech?“

 

Poznám kresťanov, ktorí si rozhrávali dievčatá na viac strán. A potom šli čítať Bibliu.

Kresťanov, ktorí sledujú porno.

Kresťanov, ktorí sexuálne zneužili dievča.

 

Kresťanov tak krásnych, tak dokonalých na každom kresťanskom stretku s Bibliou v ruke.

 

Ježiš vedel, prečo povedal, že nás neviestky predbehnú do neba.

Oni ale na kresťanské stretká za Ježišových časov nechodili. 

A nemali asi ani Bibliu.

 

Dokonca neboli ani na Camp feste. A možno ani neosočili v mene pravdy iného človeka.

Nelajkovali na facebooku všetky stránky o Božích princeznách a Kráľovi Ockovi.

Asi ani neodsudzovali opilcov a všetkých ľudí, ktorí nám dávajú pocit, že sme lepší.

 

Asi ani nehrali s gitarou  na Camp feste a nespievali o Bohu: si tak úžasný.

A potom si doma nezapli svoje porno.

 

A ani nepovedali: "Hej ty, vyhľadaj lekára. Čo ja s tým?

Čo ja s tvojím problémom, máš Boha. On je láska, on ťa miluje.

A teraz ma nechaj, idem si zahrať na gitare o Bohu."

 

Neviestky takéto neboli.

Plakali v pokore pri Kristovi vedomé si svojho hriechu.

A milovali. 

 

"Čo to len urobila. Asi mala v mene pravdy nepohoršovať iných svojím hriechom a radšej vybrať verš z Petrovho listu."

 

"Čo si to len za kresťanku?

A to ti hovorím v mene lásky. Lebo ja to viem najlepšie.

Lepšie ako Boh."