Stála som v dave
Stála som v dave. V dave plnom ľudí a ich životov.
Nikto ma nevidel. A tiež ani seba.
Všetci sa ponáhľali. Utekali tak rýchlo. Vrážali jeden do druhého a tiež kričali.
A tak som stála uprostred hlučného davu, ktorý sa tak ponáhľal,
až zabudol, za čím.
Bež s nami. Ozývalo sa zo vzduchu.
Poď, usmieval sa ktosi na mňa a podával mi ruku.
Keďže mi doteraz nikto ruku nepodal, rozhodla som sa utekať s ním.
A tak sme bežali. Rýchlo, elegantne a s nadšením.
Mali sme cieľ.
Ľudia do seba strkali, aby stihli prísť čo najskor do cieľa. My sme boli rovnakí.
Och, cieľ musel byť naozaj nádherný. Všetci sme to cítili vo vdzduchu.
To všetko zapálenie, súťaživosť, bojovnosť a krivilačnosť predurčovali, aby bol cieľ naozaj hodnotný.
"Zrazil som pár ľudí. Ale podarilo sa. Sme tu prví." Povedal mi moj milý priateľ a viedol ma rýchlo do cieľa.
A tak som konečne prišla. K cieľu.
Natešene som sa rozhliadala a zhodnocovala výsledky.
Koľkých sme predbehli, koľkých zrazili na kolená, komu sme dali jednu lakťom a komu tri.
A konečne som v jednej predurčenej sekunde uvidela svoj cieľ.
Ničotu.
Stála som v dave. V dave plnom ľudí a ich životov.
Nikto ma nevidel. Ani seba.
Ale utekali sme ako o život.
