O samote (vo vzťahoch i bez nich)
Ak by som mala byť skutočne úprimná,
tak každý človek túži byť milovaný, ale málo ľudí skutočne miluje.
Do zoznamov si píšeme siahodlhé požiadavky na svojho partnera.
Čo má mať,
čo mať nemá,
aký má byť
a aký zase nie.
V konečnom dôsledku je to láska k nám samotným, prečo niekoho hľadáme a koho vlastne hľadáme.
Skrátka hľadáme naplnenie svojich túžob, svojich predstáv a svojich ideálov.
Dopĺňať chceme svoje nádobky so samotou. Nech z našich nádob preteká láska.
„Prajem si, aby bolo moje dievča nežné, láskyplné a múdre. A nech ma miluje takého aký som. Nech ma nechce meniť.“
Máme požiadavky, akí by mali byť iní a zároveň žiadame byť milovaní bez príkras len tak.
Nie je to komické?
Milovať nezištne- bez ničoho- aj keď vás ten človek zraňuje a štve
a nie preto, že vám niečo dáva, to dokáže len málokto.
Lenže takáto je láska.
Je nezištná.
Nedáva vklad v podobe nehy, ktorý očakáva, že sa vráti. To je biznis.
Láska nie je milá len ku krásnym dievčatám, lebo tie prinášajú benefit pred kamarátmi.
Láska nepremeriava postavu a nepremýšľa ako bude asi vyzerať o 20 rokov.
A dokonca si ani nepredstavuje, čo mi ponúkne tento človek v búducnosti.
Láska takéto hlúposti nepozná.
Nemá zastretý zrak sebectvom. Je skrátka nezištná a obetavá.
A áno- bolí.
Kristus si mohol kľudne povedať, že sme hriešni a zaslúžime si trest. Podľa pravdy a spravodlivosti by bol v práve.
Ale on sa rozhodol radšej pribiť na kríž.
A nie pre pravdu, ani spravodlivosť,
ale z nezištnej lásky tak učinil.
Muži, milujte svoje ženy, ako Kristus miloval cirkev
a vydal za ňu svoj život.
Svoj život.
„Pribrala si. A skrátka, už to nie je ono.“
„Na začiatku si bol taký iný.“
„Mal som ťa rád, ale zmenil som názor.“
Svoj život.
Nemať vzťah a milovať blížnych, to nie je tragédiou.
Tragédiou je byť vo vzťahu, kde nikto skutočne nemiluje.
Miluj svojho blížneho AKO SEBA.
A tak viera, nádej a láska.
Ale najväčšia je láska.
A sebectvo občas väčšie.
