O bodliaku, ktorý bodliakom ani nebol

Bola raz jedna krásna sedmikráska s nádhernými lupeňmi. 

Raz jej ktosi povedal, že je bodliakom.

Sedmikráska dobre vedela kým je, preto si z takejto klamlivej informácie nerobila veľmi ťažkú hlavu.

 

O niekoľkoľko rôčkov ktosi povedal našej sedmikráske, že jej lupene sú vlastne zvädnuté.

Neboli. Ale ruža, ktorá jej to povedala ich zvädnuté mala.

 

Sedmikráska sa zamyslela. Možno na tom niečo bude...

 

O nejaký čas našej krásnej sedmikráske ktosi znovu povedal, že je bodliakom.

Sedmikráska sa silno zamyslela. "Hm, mám  už asi zvädnuté lupene a možno sa naozaj začínam meniť na bodliak."

 

Každé ráno sa pozrela do zrkladla a hľadala v ňom pichliače namiesto bielych lupeňov.

Jedného rána sa zobudila a v zrkadle naozaj uvidela bodliak.

 

Náš bodliak už nikdy nepočul, že je bodliakom. Ani, že má zvädnuté lupene. Ostal nepovšimnutý.

 

Jedného dňa zafúkal silný vietor. 

Naša sedmikráska v ňom stratila svoj posledný biely lupienok. 

Zrazu jej prišlo  ľúto za svojím posledným lupeňom a tak sa ho rozhodla nájsť.

 

Lupienok sa zatúlal až kamsi k bodliakom.

Keď ho sedmikráska vytiahla z krovia v ktorom rástli bodliaky, 

uvedomila si ako bodliak naozaj vyzerá.

 

Máte dve možnosti.

Veriť, že ste tým, kto o vás čo povedal.

Alebo veriť, že ste tým, 

kým naozaj ste.