S optikou skla, s optikou pokryvených zrkadiel
Pozeráte sa do svojho pokryveného zrkadla a hľadáte svoj pravdivý odraz.
V očiach sa vám zráčí bolesť rovnako ako nádej.
Kto vlastne ste? A kým vám je predurčené byť?
Ktosi stojí oproti vám.
Za sklom.
Usmieva sa na vás. Hľadí na vás. S láskou.
Ale vy? Cez krivé sklo vidíte len výsmech a útok.
Nechápete, ako môže byť niekto tak krutý.
Po tvári vám stekajú slzy.
Človek na druhej strane prikladá jemne svoje ruky na sklo, aby vás pohladil.
Vaše kryvé zrkadlo však odráža jeho sarkastickú grimasu a ďaľší výsmech.
Po istom čase človek na druhej strane skla odíde.
A vy?
Ostávate zakliesnený v krajine krivých zrkadiel a veríte, že sú pravdivé.
Plačete, ako môže byť svet takýto krutý.
Vedľa topánok máte tisíce kameňov, ktoré vám boli dané.
Nech zrkadlá rozbijte.
Ale vy, zakliesnení v svojom presvedčení a svojej vlastnej optike nevidíte vôbec nič.
Nastala tma.
Krutá sychravá tma drásajúca až do duše
Zrkadlá strácaju na krutosti rovnako ako na význame.
A po dlhom smutnom čase ticha
zasvieti jeden jediný slnečný lúč do tmy
na kameň.
Ostali ste len vy a kameň.
Nie je nič jednoduchšie ako rozbiť svoju krivú optiku a svoje porkyvené zrkadlá.
Vy však radšej odvrátite tvár do tmy.
A zrazu z neba padajú krupy.
Tvrdé ľadové krupy, ktoré cítite na koži rovnako ako na zrkadle.
Bolia vás na tele, na duši, na srdci, na myšlienkach.
A po odreninách a krvavých podliatinách od ľadu a skazy
zrkadlo a s ním aj klamstvá sa raz roztrieštia na márne kusy skla.
A tak raz uvidíte len zrkadlo. A v ňom pravdu a seba.
